Republikou s Octaviou 2019

Autor: Robert Turčan | 5.8.2019 o 9:36 | (upravené 5.8.2019 o 15:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4007x

Prišiel som o prácu. Viem, že to neznie ktovieako pozitívne na začiatok tohoto cestovného zápisníka, ale práve táto udalosť ma inšpirovala podniknúť cestu, ktorej opis si môžete teraz prečítať. 

Keďže som sa rozhodol dať si aspoň mesiac od všetkého pauzu, začal som rozmýšľať čo s časom. Vedel som že práca okolo domu, bicykel, alebo poviem rovno, že aj vyspávanie ma na dlho nezabavia. V jeden júlový piatkový večer sediac s partiou v miestnej krčme ma zrazu napadla myšlienka prejsť 4 najkrajnejšie obce Slovenska. Na druhý deň som zistil, že nápad sa prekvapivo neutopil v záplave kofoly a tak som otvoril mapy a začal plánovať. Najviac sa mi pozdávala varianta, že Slovensko obídem proti smeru hodinových ručičiek so začiatkom v Záhorskej Vsi ako v najzápadnejšej obci. Popri plánovaní som mal otvorený atlas Slovenska na dvojstrane s najextrémnejšími sídlami. Zistil som, že viac menej po ceste mám aj najväčšie mesto a najmenšiu obec podľa počtu obyvateľov a najnižšie a najvyššie položené sídlo. Výpravu som teda rozdelil na 4 etapy, s tým že cestou navštívim aj nejaké tie diela a pamiatky. Ďalej bolo treba vyriešiť nocľah. V prvom momente som plánoval prespávať v aute aby som znížil náklady, ale uvedomil som si že 7 až 8 hodín v aute a nejaké tie hodiny chodenia človeka unavia a posteľ je posteľ, nech je Octavia 1. generácie vo svojej "spacej konfigurácii" akokoľvek pohodlná. A sprchu si v nej tiež nedám. Takže som sa rozhliadol po nejakom tom ubytovaní aspoň na druhú a tretiu noc. Cez týždeň som nechal ešte preventívne skontrolovať auto. Predsa len už bude mať 20 rôčkov a aj keď poznám celú jeho históriu a snažím sa o neho čo najlepšie starať, nikto nezaručí že sa počas takmer 1700 km niečo nepokazí a nezostanem niekde visieť. V dielni mi chlapci povedali poznajúc moje auto len žartovali, že čo už len na tej mojej leštenke môže byť na odpis, ale nakoniec ho trochu preliezli z každej strany a keď nič nenašli, pribalili mi 4 litre oleja, lebo toho si občas motor cucne a obvyklá literka v kufri nemusí byť dosť. Takže som zhromaždil a naložil nejaké zásoby, všetko náradie, doplnky a kvapaliny ktoré by sa mi aspoň teoreticky mohli na ceste hodiť, zbalil nejaké oblečenie, preleštil objektív a nabil batérie a pondelok ráno vyrazil na prvý úsek výpravy, ktorú som si nazval #republikousoctaviou. Ešte malá odbočka k presúvadlu. Ide o Škodu Octavia vo farbe Biela Candy vo výbave Ambiente s rokom výroby 5/2000, teda z obdobia kedy nabiehala výroba modernizovanej verzie. Takže tá moja je taký hybrid, keďže motor a brzdy sú z pôvodného modelu, ale karoséria a interiér je už z variantu po facelifte. Auto poháňa benzínový motor 1.6i s výkonom 74kw. Dokopy okrem klimatizácie a ABS nemá žiadnu výbavu. Teda ešte okrem autorádia Alpine s Bluetooth. Na začiatku výpravy počítadlo kilometrov ukazovalo hodnotu 254433km. Auto začalo svoj život ako služobné v podniku Duslo Šaľa. Jeho vodič sa o neho dobre staral, vedel ako s ním jazdiť a bol s ním spokojný a keď odchádzal do dôchodku auto si odkúpil, neskôr ho predal ďalšiemu našťastie tiež zodpovednému majiteľovi a v lete 2015 som ho kúpil ja, uprednostniac jednoduchý benzínový motor s možno vyššou spotrebou ale omnoho nižšími servisnými nákladmi ako pri dieselových variantách, ktoré majú síce nižšiu spotrebu, ale túto výhodu väčšinou spoľahlivo potápajú servisné náklady a aj o poznanie vyššia cena auta. A ako sa v záverečnom zúčtovaní ukáže, ani s tou spotrebou to nie je také zlé ako sa môže zdať.

Deň 1.

Vyrážam teda a smerujem z obce Hostie na Topoľčianky, Skýcov a ďalej na Solčany a vymetám ponitrianske dediny smerom na Piešťany, Vrbové a Brezovú pod Bradlom a stúpam k Mohyle Generála Milana Rastislava Štefánika. Toto miesto navštevujem po prvý raz a okamžite na mňa robí veľký dojem. Monumentálne dielo architektka Dušana Jurkoviča je vidieť už zďaleka a dominuje krajine. Je veľmi dobre prístupné peknou asfaltkou. Zaparkujete pár sto metrov od mohyly. Keď som sa pokochal nastavujem do navigácie Waze ďalší cieľ. Záhorskú Ves, ako najzápadnejšiu obec Slovenska. Cestou prechádzam Záhorskou alebo aj podľa množstva borovíc, Borskou nížinou a zastavujem na krásnom rovnom úseku cesty v borovicovom lese bez akejkoľvek premávky a robím pár fotiek. Asi po hodine cesty prichádzam do Záhorskej Vsi, parkujem neďaleko kompy cez rieku Morava a idem spraviť pár fotografií aj spomenutej kompy. Inak na prvý pohľad nevidím nič zaujímavé. Vybehnem ale ešte na hrádzu a nachádzam poklad! Pár desiatok metrov odo mňa stojí železobetónový bunker z obdobia konca prvej Československej republiky, ktorý bol súčasťou obranného opevnenia pred nacistickou hrozbou, ktoré však bolo po Mníchovskej zrade opustené bez boja... O pár stoviek metrov medzi stromami v záplavovej zóne pod hrádzou leží ďalší bunker. V nestabilnom, často zaplavovanom území sa vlastnou váhou nakláňa na stranu, avšak držiac neohrozene pokope bez jedinej praskliny. Bol čas pohnúť sa ďalej a dostať sa do najväčšieho a zároveň hlavného mesta republiky, do Bratislavy. Keďže na aute nemám diaľničnú známku a princíp výletu bol vidieť čo najviac krajiny, tak som ju ani nechcel kupovať, pokračoval som smerom na Stupavu a ďalej do Bratislavy cez krásne záhorské obce. V hlavnom meste som zaparkoval na parkovisku na Tyršovom nábreží, vyšiel na Starý most prešiel som sa po jednej strane k Univerzite Komenského a druhou stranou mosta som sa vrátil k autu. Cestou som urobil pár momentiek notoricky známych panorám a pokračoval som ďalej smerom na juhovýchod nekonečne rovnou cestou pozdĺž hrádze Gabčíkovskej vodnej zdrže až k plavebným komorám ktoré sú čerešničkou na torte Vodného diela. Jedna z nich je momentálne v rekonštrukcii a tak sa mi naskytol dych berúci pohľad do obrovského prázdneho priestoru. Potešilo ma, že na oboch koncoch priehrady sú pekné parkoviská so sedeniami a pod riadiacou vežou plavebných komôr je rozhľadňa prístupná verejnosti, odkiaľ máte vodné dielo ako na dlani. Keďže však čas neúprosne bežal, musel som sa pobrať ďalej. Cieľom bola obec Patince, čoby najjužnejšia na Slovensku. Cestou som v Komárne doplnil nádrž. V Patinciach toho nič moc k videniu nebolo. Ide o ospalú malú obec. Jedinú aktivitu, ktorú som registroval bol malý stánok s melónmi vedľa hlavnej cesty. Urobil som teda zopár fotiek na pamiatku a vybral som sa na miesto kde som mal prečkať noc.

Ak by som mal posúdiť krajinu ktorú som cestou videl, tak by som ju zhodnotil kladne. Páčilo sa mi najmä Záhorie a jeho borovicové lesy. Cesty boli v celku OK. Našli sa aj horšie úseky, ale väčšinou to nebolo vôbec zlé. Na konci dňa som zastavil pri obci Chľaba, kúsok od miesta, kde Dunaj opúšťa Slovensko. Do týchto končín chodím veľmi rád. Je tu najmenšie pohorie Slovenska, Kováčovské kopce, s prekvapivo peknou prírodou a hustými lesmi na veľmi malej ploche a zaujímavé skalné útvary, ktoré sa týčia pomerne vysoko nad riekou. Vedie tadiaľto dôležitá železničná trať a podzemie pohoria je plné vyhĺbených priestorov, ktoré vybudoval nemecký Wehrmacht s nejasným účelom (viac info Čierne Diery). Našiel som si relatívne tiché miesto pri brehu Dunaja. Dal som si večeru, vykonal večernú hygienu a kochal sa západom slnka a krásne osvetlenými výletnými loďami plaviacimi sa pokojnou hladinou Dunaja. Bol však čas ísť spať. Na druhý deň ma čakala poriadna štreka.

Deň 2.

Celú noc sa budím na nekonečné nákladné vlaky, ktoré tadiaľto uháňajú plnou rýchlosťou a korunu všetkému nasadzuje gazda s traktorom, ktorý o šiestej ráno prišiel kosiť blízku lúku... Ešte chvíľu sa pokúšam spať, ale keď vidím že to nikam nevedie, povstávam z provizórneho lôžka v kufri Octavie a začnem prípravy na najdlhší úsek cesty. Takže hygiena, raňajky na krásnej pláži, kontrola auta, dolial som len pár deci oleja a vyrážam. Spolieham sa na Waze, ktorý má z Chľaby vedie na hraničný prechod Salka - Létkes a odtiaľ pokračujem popri hranici na Šahy. Trošku banujem že som neostal na Slovensku. Maďarské cesty v tomto úseku nie sú ktoviečo. Zo Šiah vychádzam na hlavný ťah smerom na Veľký Krtíš, Lučenec, Rimavskú Sobotu, pričom od Lučenca je pre mňa všetko nové.  Nevyhnem sa ani najhoršiemu úseku cesty celej expedície, ktorý sa nachádza blízko obce Plášťovce. Jama na jame, cesta uprostred lesa, takže registrovanie výtlkov je v tej hre tieňov ešte zložitejšie, div si neuženiem škuľavosť. Tento kraj na prvý pohľad najchudobnejší má však okrem najhorších ciest, hoci aj tu sa už nájdu zrekonštruované úseky, pekné scenérie a tak je cesta v celku príjemná. Zhruba od Rimavskej Soboty sa cesta mení na pekne udržiavanú cestu 1.triedy, po ktorej je radosť ísť. Za Tornaľou pútajú pozornosť na obzore strmé svahy planín, medzi ktorými tečie rieka Slaná. Neklamný znak toho, že sa blížim do Slovenského Krasu. Zastavujem na jednoduchom odpočívadle, aby som po hodinách cesty narovnal telo a urobím pár fotiek. Na dlhé rozjímanie však nie je čas. Dno Slovenska je ešte pekne ďaleko. Míňam Krásnu Hôrku a stúpam na horský prechod Soroška. Tu niekde sa definitívne kazí aj počasie a začína pršať. Letím krajinou, míňam U.S. Steel Košice, pokračujem smerom na Čaňu a ďalej k hraniciam v ústrety druhej maďarskej vsuvke dnešnej trasy. Za obcou Skároš prechádzam hranice a cesta sa z krásnej asfaltky mení na ruinu a znova začína slalom medzi jamami. Na rodnú hrudu sa dostávam znova po asi 25km v Slovenskom Novom Meste, kde má víta billboard v strede obce s pánom s podivnou vizážou v gýčovom šľachtickom oblečku. Samozrejme, nejedná sa o nikoho iného, ako o samozvaného pána Zemplína, svojského vykladača stavebného zákona a postrach všetkých lykožrútov, toho času odsúdeného kriminálnika, Sira Mikuláša Varehu... Zo smiechom pokračujem ďalej za vidinou dobrého obeda. Od rána mi už riadne vytrávilo. Penzión kde mienim zahnať hlad mám po ceste a vybral som si ho podľa hodnotení ešte doma. Keď však k nemu prichádzam, víta ma len prázdne parkovisko a oznam o tom, že akurát dnes majú z nejakého dôvodu zatvorené... Prehltnem teda slinu, na nejaké odbočky teraz už aj tak nemám čas a pokračujem do prvého cieľa dnešnej etapy. Ide o najnižšie položenú obec na Slovensku, Klin nad Bodrogom. Prechádzam cez poľnohospodársku krajinu. Nemám tušenie, či sa v obci niečo význačné nachádza, ale po pár stovkách metrov narážam na tabuľu oznamujúcu ruiny kostola a keďže nevidím nič zaujímavejšie nasledujem ju. Dozvedám sa že ide o ruinu kostola sv. Joachima a Anny. Dopriali mu aspoň strechu, aby sa úplne nerozpadol. Poprechádzam sa okolím, nikde ani živej duše. Hovorím si, aké by to bolo super, keby tu je nejaké označenie toho že sa nachádzam na dne Slovenska. V tom sa otočím a predo mnou stojí malý monolit s kótou 94m n.m.. Super! Robím svojku, nakuknem ešte do mokradí Bodroga a sadám do auta. Čas je neúprosný a zisťujem, že z itinerára musím vypustiť Zemplínsku Šíravu, keďže by som nestihol check-in v penzióne v Novej Sedlici, kde mám rezerváciu. S vďakou ale odmietam najkratšiu cestu, ktorú mi navigácia ponúka. Žiadne mesto po trase, ktorá navyše kopíruje hranicu s Ukrajinou a ja potrebujem ešte doplniť PHM a zúfalo kúpiť nejaké jedlo. Vyberám si teda variant prejazdu civilizáciou a vydávam sa smerom na Trebišov, Strážske a Humenné, kde tankujem seba aj auto a v mierne zhustenej premávke pokračujem ďalej na severovýchod. Hneď za Humenným ma zdrží nehoda. Strieborná Zafira si to z nejakého dôvodu zamierila do jarku vedľa cesty a počala horieť. Po 15tich minútach som však znova v tempe. Míňam posledné mesto na trase - Sninu a vchádzam do ľudoprázdnych Polonín. Cesty až sem sú celkom v pohode. Vôbec to nie je také zlé ako som si predstavoval. Práve naopak. Míňam Vodnú nádrž Starina, prechádzam rusínskymi dedinami, ktoré nevyzerajú nejak zvlášť zanedbane či opustene. Skôr taký štandard, kde tu sa mihne drevený kostolík, mňa už ale zaujíma len cieľ dnešnej cesty. Už od Humenného ma bolí hlava, takže nezastavujem, mám spoždení! Cestou si začínam všímať vysoké rozhľadne, ktoré určite nepatria miestnym poľovníkom a takisto často stretávam ťažké poctivé tereňáky Toyota v policajnom prevedení. Neklamný znak toho, že som sa dostal do perimetra Schengenskej hranice. Inak som na ceste dlhé kilometre úplne sám. Spoločnosť robia len hliadkujúci muži zákona, ktorí trčia pomaly z každého kríku. Konečne však prichádzam do najvýchodnejšej obce Slovenskej republiky. Pri tabuli s nápisom Nová Sedlica zastavujem a robím pár fotiek a ponáhľam sa zaparkovať a ubytovať. Milé baby, ktoré majú na starosti penzión Kremenec mi hneď ukážu môj pelech. Penzión sa skladá z dvoch pavilónov, ja mám izbu v prvom z nich. Mám peknú, drevom obloženú izbu s obrovskou posteľou a dokonca aj telkou. Okrem mojej sú tu ešte 3 izby s ktorými mám spoločnú kúpeľňu a WC. Všetko je čisté a pekne upravené. Za 15€ na noc nemám najmenšie výhrady. Trochu sa osviežim a bežím na prízemie, kde je reštaurácia. Nečakajte ale siahodlhý jedálny lístok. V ponuke sú 2 polievky a 2 hlavné jedlá. Vyberám si kuracie soté s ryžou. Prvé teplé jedlo toho dňa.

Po ôsmich hodinách jazdy a 497km najdivokejšími časťami našej svojeti ho beriem ako nebeskú mannu. Jedlo mi dodá silu a ja beriem foťák a idem sa prejsť po dedine a blízkom okolí. Mám perfektné svetlo, takže to využívam a fotím snímky obce z vyvýšených luk nad ňou. Inak je obec celkom udržiavaná. Jasné, nie je to sterilná bratislavská developerčina, ale na to kde dá nachádzam, som opäť veľmi milo prekvapený. Taká klasická slovenská dedina, alebo populárnou hláškou týchto dní "not great, not terrible". Slnko definitívne zakrývajú mraky a ja sa okľukou vraciam do penziónu, ešte sa zastavujem pri chalúpke deduška Večerníčka, ktorá má oproti svojej kreslenej napodobenine o jedno okno viac ale podoba sa nezaprie. Toho času je však slamená strecha provizórne prekrytá plachtami. V penzióne si konečne dávam sprchu a upadám do bezvedomia. Bol to veľmi dlhý deň. A zajtrajšok bude ešte dlhší...

Deň 3.

Na tretí deň ráno vstávam o pol ôsmej a v krásnom slnečnom počasí si na terase dávam raňajky a kávu. Pred odchodom som ešte prezrel auto, tentoraz nechýbala ani kvapka oleja a vyrazil som. Cestou sa zastavujem pri Vodnej nádrži Starina, ktorá je najväčší zásobník pitnej vody na Slovensku a stojí od 80-tych rokov minulého storočia. Za obeť pri jej stavbe padlo aj niekoľko obcí. K samotnej nádrži som sa nedokázal dostať, všetky prístupy ktoré som našiel boli uzavreté, čo je však pochopiteľné. Nad cestou je aspoň malá rozhľadňa, ktorá ponúka čiastočný výhľad na priehradu. Pokračujem ďalej smerom na Sninu, kde sa stáčam na severozápad a pokračujem smerom k poľským hraniciam. Počasie sa opäť kazí a takmer celou cestou mrholí až prší. Prechádzam peknou krajinou, udržiavanými dedinami, ale čo najviac udiera do očí sú krásne cesty! Niečo čo by som vôbec v tejto časti krajiny nečakal. A neboli to len krátke úseky nového asfaltu, ale regulérne komplexne udržiavané cesty. Neviem či som mal len šťastie, ale prechádzal som cestami rôznej triedy mimo hlavných ťahov a cesty boli stále na vysokej úrovni. Nevravím že sa nenašiel aj horší úsek, ale subjektívne mi prišli lepšie, ako tie, ktorými som šiel v prvý deň. A takto to bolo až po mesto Poprad. Ale nepredbiehajme. Prichádzam do obce Bodružal a odbáčam vpravo smerom na Príkru, ktorá je podľa počtu obyvateľov najmenšou na Slovensku. Toho času tu má trvalý pobyt 7 obyvateľov. Trochu sa prejdem po dedine a prehodím pár viet s miestnym obyvateľom. To už je počasie vrcholne nevľúdne a padá husté mrholenie, ale neodradí ma to a idem sa ešte pozrieť na krásne zachovalá Gréckokatolícka drevená cerkev svätého Michala Archanjela. Na miestnom obecnom úrade v čase mojej návštevy úradoval len dunčo, takže som sa pobral ďalej. Podobná drevená cerkev ako v Príkre, zasvätená svätému Mikulášovi, je aj v susednej obci Bodružal, kde je aj otvorená a za malý milodar môžete ísť aj dnu a dostanete aj výklad o histórii chrámu v miestnom dialekte. Drevený kostol z roku 1658 má v interiéri aj pôvodné maľby a v streche je diera po mínometnej munícií ako pamiatka na Karpatsko-Dukliansku operáciu. Granát šťastnou náhodu nevybuchol, ale zostal ležať nedotknutý ležať v podlahe chrámu, odkiaľ ho odniesli miestni obyvatelia. Kostolík je aj zapísaný v zoznamoch UNESCO. Pokračujem ešte pár kilometrov smerom na sever a dostávam sa k pamätníku 1. Československého Armádneho zboru v Duklianskom priesmyku. Tu som sa trošku popálil, keď som dôveroval navigácií, ktorá ma doviedla na súkromné platené parkovisko a zamestnanec parkoviska ktorý ma skasíroval mi samozrejme nepovedal, že kúsok ďalej medzi pamätníkom a rozhľadňou je bezplatné parkovisko. Okrem peňazí by som ušetril aj kilometer chôdze. Ale čo už... Nabudúce už budem vedieť kde nechať auto. Pozrel som si teda pamätník a vyšiel aj hore na rozhľadňu. Prekvapilo ma, že v budove pod ňou je celkom rozsiahla expozícia artefaktov z vojny venovaná v prvom rade samozrejme bitke o Dukliansky priesmyk. Medzi exponátmi je aj bitevné lietadlo Avia B33. Za vstup sa platí symbolické 1€. V čase mojej návštevy však nefungoval výťah. Dúfam že to nie je dlhodobý stav, keďže vystúpať vyše 40 metrov po schodoch dalo zabrať aj mne. Nieto ešte nejakému dôchodcovi. Veža by zniesla už nejakú revitalizáciu. Niežeby bola špinavá či vyslovene zanedbaná, akurát tu z toho cítiť ranné 90te roky, prinajlepšom. Pomerne veľké vnútorné priestory sú niekde takmer prázdne, ale na druhú stranu cestou na schodisko do veže sa musíte zohýbať pod krídlo bitevníka. Zážitok z Dukly mi to ale nepokazilo. Bol však čas pokračovať v ceste. Nasadil som kurz na naše veľhory a stále po pekných cestách som postupoval vpred. Prekvapil ma Spiš, rozhodne som na trase čakal viac rómskych osád či neporiadok, ale nič také. Práve naopak. Keď nepršalo ukazovali sa krásne scenérie. Žiadne mesto sa nejavilo nejako zaostalo. Všade boli obchodné centrá, zrevitalizované pamiatky a historické jadrá miest. Najviac ma prekvapilo mestečko Podolínec. Z auta vyzeralo jeho centrum naozaj krásne. Zrejme sem ešte neprišiel veľký turizmus, lebo sa javilo autenticky s minimom vizuálneho smogu a gýča, tak typických zlozvykov napríklad Liptova. Dojem na mňa urobila aj návšteva Spišskej Belej, ktorá má tiež veľmi pekné centrum, v ktorom som si dal neskorý obed. Zatiaľ nikde žiadne hordy asociálov, pred ktorými nás tak vehementne túži chrániť mozgový trust okolo fúzkatého týpka s rečovou vadou... Naopak obedujem v reštaurácii v centre spolu s pokojnou početnou rómskou rodinou.

Jasné, nič nie je len ružové, ale aj preto som sa na cestu vydal, aby som videl aké Slovensko je aspoň navonok. Aby som si urobil fundovaný názor musel by som cestovať rok. Neviem ako sa v regiónoch, ktorými prechádzam ľuďom naozaj žije, ale na prvý pohľad sa život v iných regiónoch až tak nelíši od toho, ktorý žijem ja v regióne Horného Požitavia. Snáď až na juh stredného Slovenska, kde bola chudoba občas dosť zjavná. Ale nazad na cestu. Pokračujem smerom na Štrbské pleso, našu najvyššie položenú osadu. Prichádzam takmer o pol siedmej večer a inak rušné turistické centrum je už našťastie takmer prázdne. Odstavujem teda auto na platenom parkovisku a idem sa znova po rokoch prejsť po známych miestach. Náhoda to chcela, že som sa na Štrbskom plese ocitol 20 rokov potom ako som tu strávil 38 dní na liečebnom pobyte v sanatóriu Helios. Kedysi perla kúpeľníctva je dnes len chátrajúca ruina s nejasnou budúcnosťou. Naozaj žalostný pohľad, keď si spomeniem ako to tam bolo vybavené... Kráčal som teda ďalej smerom k športovému areálu a potom som si dal zdravotnú prechádzku okolo plesa a cestou porobil nejaké tie fotky. Večer už toho veľa otvoreného nebolo, ale našiel som otvorenú reštauráciu s terasou menom Stará pošta a dal som si rýchlu klasiku, halušky. Bol najvyšší čas pobrať sa na miesto odpočinku, ktorým bol privát Ľudmila v Liptovskej Tepličke. Prišiel som o pomerne nekresťanskej hodine a hneď som domácim strkal do rúk pol litrovú slivkovú ospravedlnenku z domácej záhrady, ale tí boli veľmi milí a hlavne zvyknutí na podobné nočné prepady svojich hostí. Ešte hodinu sme sa rozprávali. Nakoniec mi ukázali môj nocľah, ktorým bola menšia izba so základným vybavením. Domáci prenajímajú celý dom, sami bývajú v rovnakom dvore v menšej stavbe. Samotný privát je typická socialistická trojgeneračná ozruta, priveľká pre 3 ľudí, takže sa im nečudujem že to poriešili takto. Dom je plne zariadený a udržiavaný a za cenu 13€ za noc sa rozhodne nie je na čo sťažovať. Pred polnocou som spadol do postele ako vrece zemiakov.


Deň 4.

Ráno štvrtého dňa som znova absolvoval svoj ranný rituál s obchôdzkou okolo auta. Včerajších 380km ma stálo asi 3 deci oleja, ktoré som radšej hneď doplnil a vyrazil na cesty. Ešte som sa zastavil v miestnej Jednote po nejaké raňajky. Vydal som sa smerom na Štrbu, Východnú a ďalej na Liptovský Mikuláš. Musím povedať, že tento úsek cesty sa mi páčil najmenej. Ani nie kvalitou asfaltu, ako skôr okolím ciest. Východná je aspoň podľa toho čo som videl javí ako veľmi nevábna obec. Čo dom to originál. Niežeby to na Slovensku bolo niečo neobvyklé, ale tu to kričalo až príliš. A celý spomínaný úsek cesty mi pripadal akoby som sa teleportoval do Rumunska. Všade samé hlúpe reklamy, billboardy a množstvo vizuálneho smogu. A potom, niekde za Mikulášom bolo niečo čo jeho majiteľ, zrejme človek s vycibreným vkusom nazval Heliport Liptov. Na dvore vedľa cesty stojí zopár vrakov lietadiel, dokonca aj jeden z prototypov L-610 ktorý by si zaslúžil dôstojnejšie státie a ako vrchol všetkého vedľa stála "drevenica" otočená strechou dole, no ktorej "základoch" spočíva napodobenina sochy slobody...?! Rozumiem že človek s peniazmi a s nejakým zámerom chce svoj biznis odlíšiť od X ostatných v okolí, ale toto sa vážne nepodarilo. Alebo len nemám vkus... No, pokračoval som radšej ďalej v ústrety Orave cez krásny horský prechod Huty, ktorý poskytuje nádherné vyhliadky. Rozhodne odporúčam zastaviť sa na nejakej a vychutnať si ten výhľad. Cesta viedla ďalej na Zuberec, Habovku a Podbiel, kde som sa napojil na hlavný ťah a pokračoval ďalej na Tvrdošín a popri Oravskej priehrade do Námestova a cez Zubrohlavu a Rabču do Oravskej Polhory, ktorá je najsevernejšou obcou Slovenska a uzavrela tak zoznam najkrajnejších sídiel v republike, ktoré boli mojím primárnym cieľom. Naobedoval som sa (pravdepodobne) rovnako v najsevernejšej reštaurácii menom Koliba Poľana. Ide o útulnú drevenicu hneď pri hlavnej ceste, ktorá pôsobí veľmi autenticky a pasuje do krajiny a aj zvnútra je veľmi decentne zariadená. V čase obeda bola plná majstrov z okolia, ktorí prišli na obedné „meníčko“ pripadal som si možno až trocha nepatrične. K obedu som si vybral cesnačku a bryndzové pirohy. Oboje sa nebojím označiť za skvelé. Recenzie o kvalite tunajšej kuchyne rozhodne neklamali. Nastal ale čas sa pomaly vydať na cestu domov. Na trase som mal však ešte jednu dôležitú zastávku. Inak cesta Oravou mi pripadala ako jazda jednou dlhánskou dedinou. Obce aj mestá sú tam však veľmi pekne udržiavané, všade sa niečo stavia, celkovo na mňa Orava pôsobí ucelenejším dojmom a má to tam aspoň trošku hlavu a pätu. Rozhodne si odnášam lepší dojem ako z časti Liptova ktorú som v ten deň prešiel. Je však problém niekde zastaviť urobiť nejakú fotku krajiny. Nie je tu už ten pocit odľahlosti ktorý sa mi páčil na severovýchode. Prichádzam do Oravského Podzámku a smerujem ďalej na Martin a na Turčianske Teplice. V tomto úseku je premávka dosť spomalená a ubíjajúca, aj keď krajina v doline Váhu je občas poriadne dramatická. Dolieha na mňa už ale aj únava z predošlých dní za volantom. Smerujem na Kremnické Bane a cestou ešte stojím pri vodnej nádraží v Turčeku. Tiež sa k nej však nedá dostať rovnako ako ku Starine, tak sa ďalej nezabávam a mierim v ústrety finále mojej výpravy. Po pár kilometroch zastavujem v symbolickom strede Európy na Kremnických Baniach, ktorý označuje veža kostola sv. Jána Krstiteľa z 13. storočia. Je to naozaj pekné miesto s krásnymi výhľadmi na krajinu. Hneď vedľa kostola majú kláštor bratia Kapucíni.

Viem, že navštíviť stred Slovenska by bolo asi príznačnejšie, ale pravdupovediac, ten už ležal dosť mimo mojej trasy, ale stred Európy, aj keď len symbolický, má pre túto cestu svoju symboliku. Slovensko, ktoré som práve v tých dňoch prešiel, aj keď len tak "z rýchlika", nepochybne do srdca Európy patrí v každom zmysle. Posledný úsek cesty patril už dobre známym cestám okolo Žiaru nad Hronom, Žarnovice smerom do Zlatých Moraviec, kde som auto hneď dotankoval a umyl, keďže takmer 1700km sa na jeho vzhľade nevyhnutne podpísalo. Avšak po technickej a mechanickej stránke fungovalo bezchybne.

No a ako by som tento blog ukončil? Zo šialeného nápadu, vzniknutého z náhleho impulzu, ktorý by za normálnych okolností zmizol tak rýchlo ako sa objavil sa stala perfektná cesta a vysoko koncentrovaný zážitok zo Slovenska. Samozrejme 4 dni ani z ďaleka nestačia na to aby som videl všetko zaujímavé a urobil si úsudok na to ako sa ľuďom v rôznych regiónoch žije, ale mám aspoň zoznam destinácií kde sa chcem určite vrátiť a preskúmať ich podrobnejšie. Určite sa chcem vrátiť na severovýchod Slovenska, ktorý ma veľmi prekvapil či už kvalitnými cestami, množstvom pamiatok, turistickými zaujímavosťami bez obrovských davov, ale aj bezprostrednosťou vidieka, ktorý netrpí nepremyslenými podnikateľskými plánmi a zbohatlíckmi maniermi v takej veľkej miere ako povedzme v západnejších partiách Slovenska. Samozrejme si v žiadnom prípade neprivlastňujem patent na pravdu. Tento text je len popisom mojich dojmov, ktoré som počas tých štyroch dní nazbieral. A tie sú vcelku pozitívne, či už pokiaľ ide o služby, správanie sa ľudí či dokonca cesty, ktoré ma prekvapili asi zo všetkého najviac. Jasné, občas sa našla otrávená čašníčka po celom dni, šofér prasa, alebo rozbité cesty (pozdravujem na juh stredného Slovenska), ale ja nad Slovenskom rozhodne nelámem palicu.

Ak chcete vidieť viac fotografií z cesty, kliknite na tento odkaz. Nájdete tam kompletnú fotogalériu.

Pre štatistických nerdov pridávam pár číselných údajov z cesty:
Celkovo som prejazdil 1679km
Pri celkovej spotrebe benzínu 6,4l/100km (6,2 podľa dotankovania)
Priemernou rýchlosťou 56km/h
Motor bežal 30:07hod
Celkovo som spálil 104,41 l benzínu v hodnote 143,77€, pričom celkové náklady na cestu predstavovali sumu 221,02€
Prešiel som celkovo 264 obcami a mestami

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?